Fragmenty našich spomienok

Ako každý správny pôžitkár si bežne popíjam svoju obľúbenú kávu a VŽDY, keď otváram nové balenie tej nepomletej, fetujem jej vôňu. Doslova ju vťahujem, vpíjam do seba, akoby mi nikdy nemala vyprchať. Ukladám si ju niekde v časti môjho mozgu a čakám na správnu chvíľu, kedy sa opäť znenazdajky vynorí a pripomenie mi krásne časy. Rozmýšľam nad tým, ako nám vôňa dokáže vyvolať určité spomienky. Ja si napríklad vždy v lese, keď ucítim vôňu borovice spomeniem na spoločné dovolenky s rodičmi. Bola som asi tak 6 ročné dieťa a neznášala som jazdu autom a autobusom, bývavalo mi totiž zle. A predsa som sa nechala nahovoriť na ukrutnú takmer 2 dňovú jazdu do Chorvátska. (akoby som ako dieťa mala na výber, všakže?) Ale tá dovolenka stála za to. Bola som s našimi, spali sme v stanoch, našťastie pre mňa tam neboli komáre, lebo by som sa domov vrátila asi ako sitko, no tá vôňa borovíc, tú si pamätám dodnes. Pamätám si aj na to ako ma naši učili plávať. Asi 3 dni sa im to nedarilo a nakoniec som to predsa len dala sama. Ráno som doplávala ku mamke a tá sa čudovala, odkiaľ to viem. Čudné, sama som sa nad tým pozastavila, keď som nad tým minule rozmýšľala. Možno je to niečo ako inštinkt, ako keď sa malé vtáča učí samo lietať. Ja som sa naučila sama plávať, žeby som bola hroch? Alebo nejaká poriadna šťuka, či ako sa to... Samozrejme v slanej vode sa učí plávať ľahšie, ale zas, neodporúčam ju piť, ani z omylu, pretože sa jasne pamätám ako jedného dňa okolo mňa odplávali moje vlastné raňajky. HAHA, bola som dieťa a slaná voda nie je fakt extra pitná. Neviem či túto okatú výhovorku prijmete, ale jedno je isté, nebola som v tom sama! Vrátim sa teda od môjho prvého, ale nie posledného trapasu z dovoleniek a zaspomínam si na ďalšiu vôňu, ktorá mi už navždy bude pripomínať, ako som si, ale už v Bulharsku spiekla pokožku na paradajku. Jasné signorina (siňorina) sa ako inak naložila PODVEČER podotýkam, že už bolo asi 16 hodín miestneho času, na nafukovačku, že si chvíľku schrupne, alebo čo. A keď som asi hodinku na to "doveslovala" na breh, moje nohy horeli ako fakľa. Samozrejme, tatko mi utekal kúpiť smotanu, z ktorej bol za 10 minút na mojich nohách tvaroh! A tu sa dostávam k ďalšej mojej "osudovej" vôni. Bol to telový krém Nivea, ktorým som si natierala zhorené nohy a dodnes si pamätám tú jeho vôňu, hoci som ho už dlho nikde nevidela a nevoňala.

Vôňa je jeden z mojich najobľúbenejších "ne"zmyslov EVER! Nechápem ako je to možné, že mi niečo tak prchavé ako vôňa môže pripomenúť tie najkrajšie, aj keď občas (väčšinou) s trapasmi, chvíle v živote. Je to niečo neskutočné, keď sa prechádzam po parku, alebo po borovicovom lese (a že ich je na Záhorí neúrekom) a zacítim vôňu, ktorá ma prenesie o niekoľko rokov a kilometrov ďalej. Alebo si pomeliem kávu a cítim sa ako vtedy v Miláne. (pre moje dojmy z Milána pozri článok Dolce far Niente) Občas niekto z tašky vyloví nejaký krém a ja sa razom ocitám v bulharskej izbe so spečenými labkami, alebo večer pri otvorenom okne v posteli cítim z neďalekej pekárne škoricovníky a slintám nad babičkiným majstrovstvom pečenia. 

Možno to nie je identická vôňa, možno sú to len určité voňavé fragmenty našich spomienok, našich šťastných chvíľ, ktoré sú na nezaplatenie. A AJ pre tie vône stojí za to dýchať! ...Nemyslíš?...