Matéria naša každodenná

Už dlhšiu dobu mi po rozume chodí istá myšlienka. A keď som bola teraz nedávno na výlete v múzeu moderného umenia, Danubiane uvedomila som si prečo. Tá myšlienka sa týka toho, ako si my ľudia myslíme, že sme pánmi tvorstva, že môžeme všetko vlastniť, všetko si pretvárať na vlastný obraz bez nesenia následkov (napríklad aj také vodné hrádze). Jasné, pretože tie následky väčšinou nesú až generácie po nás. Či už sa to týka klímy, alebo samotnej prírody- fauny a flóry v nej. Prečo si myslíme, že príroda bola stvorená len preto, aby sme ju celú "zožrali", bez toho, aby sme jej aspoň malý kúsok z toho vrátili v podobe kultivácie? Tá túžba po moci, po vlastníctve takzvaná egománia, bez ohľadu na to, čo to prinesie v budúcnosti. Už teraz sa ukazuje aký vplyv mali naše minulé rozhodnutia. Nemuselo ísť konkrétne o teba, milý môj čitateľ, pokojne to však mohli byť naši rodičia, alebo prarodičia. Každý z našich predkov sa predsa mohol rozhodnúť inak. Nuž, nechajme minulosť minulosťou a začnime sa rozhodovať my! A práve teraz!

Nemyslime len na naše dobro, ale na dobro všetkých bytostí. Ja napríklad nepochopím ako túžba vlastniť napríklad také umelecké dielo zamedzila iným ľudom prístup k nemu, aby sme si ho my, obyčajní smrteľníci nemohli pozrieť, pretože visí niekde v súkromnej zbierke pod zemou. To isté mi napadá, ako si každý malomešťan ohradí svoj pidi pozemoček vysokým múrom, cez ktorý mu ani nesvieti slnko, len aby ho nikto nevidel, alebo mu nedajbože nevstúpil na pozemok. Kedy sme sa stali takými uzavretými? Kde nastal ten zlom a ľudia sa z komunít začali uzatvárať vo svojich malých klietkach za múrom? Alebo to, že sa už ani v bytovke ľudia medzi sebou nepoznajú? To naozaj nám tá matéria zatemnila mozog a každého máme za zvedavca, dotieravca, nebodaj za zlodeja? Alebo keď niekto túži vlastniť nejaké zvieratko, napríklad psa a potom je celý svoj život uväznený v klietke 5x5 metrov štvorcových, len aby sa jeho majiteľ mal občas na koho vyziapať, keď ho chudáčika pustí von a ten mu celý od radosti zašpiní výskokmi tepláky? A čo také papagáje? Veď boli stvorené na to aby lietali voľne a nie aby niekomu hovorili "dobré ránko" zavretí v klietke!

Ach, tá túžba vlastniť, mať moc, vládnuť, panovať nás dohnala do tejto šialenej situácie. Ale dobre nám tak, pretože história sa opakuje a kto sa z nej nepoučí, nemá nárok na šťastie. Stále však ostávam optimistkou, neber si tieto riadky ako výčitku, len si myslím, že by sme sa mali zamyslieť a vnímať! Vnímať naše krásne srdce, ktoré je, ako sa zdá v tejto dobe skôr uzavreté. Otvorme srdcia a brány, poďme aj my, alebo nechajme ostatných prísť k nám hoci sa len milo porozprávať, alebo si spolu vypiť teplý čaj. Pretože o tomto to je, o tých maličkých okamihoch, v ktorých sa cítime dobre a šťastne. Celé je to len a len o tom, cítiť sa dobre a milovať!