Mestská dopravná hromada

Pred nedávnom sa začala moja nová životná kapitola. Keby som vedela, čo to bude, asi radšej ostanem stagnovať. Našla som si novú prácu a teraz musím cestovať. Na tom by nebolo nič hrozného, keby boli aspoň tí ľudia normálni. Každé ránko, keď vysmiata nastupujem do autobusu a po zaplatení si hľadám miesto na sedenie, zdá sa, že to bude vážne ťažké. Nie preto, že mám 150 kíl a moja riť sa nezmestí na jedno sedadlo, nie to na dve, ale preto, že väčšina ľudí, ktorí nastúpili predo mnou obsadila miesta tak nejak, na nervy. Čo to znamená? Že každý si posadal nie k oknu, ale k uličke, aby si vedľa nich nikto nesadol a mali to privilégium rozvaľovať svoj zadok na jednom sedadle, a ich tašku na tom druhom. Čo tam po ostatných ľuďoch, ktorí si zaplatili rovnaký lístok, ale mali tú smolu, že ráno raňajkovali, alebo robili nejakú inú zbytočnú činnosť a neutekali na stanicu pol hodiny pred odjazdom autobusu? Samozrejme, nájdu sa aj takí jedinci, ktorí sa predbehnú. Takže ja si vždy hľadám miesto vzadu, a keď si niekto sedí ako kráľ s milučkým úsmevom a "vražedným kukučom" mu poviem, nech sa posunie! V poslednej dobe sa mi ale stáva, že na môj ranný spoj chodí aj nejaký exot, ktorý si fúka nos ako motorová píla. Snáď si tie fúkacie rituály aj stopuje, pretože je ho počuť takmer pravidelne. Minule som mala pocit, že už aj šofér dupol na plyn, len aby ten exot čím skôr vystúpil. Potom nastáva fáza, kedy prestupujem na MHD a tam to nie je o nič lepšie. Neviem čím to je, ale všetci stoja pri dverách a neposunú sa ďalej do autobusu ani za 10€, ako keby sa chystali vyskočiť za jazdy. Občas sa im nečudujem, ale nemyslím, žeby vyskočili dobrovoľne, skôr by to bolo vyvalením dverí, na ktoré sa všetci tak lepia. Nastúpim a ďalej ma nepustia, takže na ďalšej zastávke sa modlím, aby nikto nenastupoval, ani nevystupoval. Ako naschvál príde skupinka detí, alebo dôchodcovia, ktorí potrebujú veľa miesta. Tak tam stojím na jednej nohe ako bocian a držím sa oboma rukami na oboch stranách dverí. Snažím sa udržať rovnováhu. S takýmto skillom už môžem byť aj majstrer Zen. A na záver, čerešnička na torte. Prichádza výstup. Tak sa prederiem cez pár deciek, a zrazu letíííím von otvorenými dverami. Potkla som sa o notebook položený na zemi. S tichým pi*ungom si povzdychnem, a potom si pozitívne poviem:

"Aspoň som si nerozbila hubu." :)