NEstratená generácia

V máji som oslávila svoje tridsiate narodeniny. Jeden by si myslel, že človek v mojom veku už bude vedieť čo chce, možno to dokonca aj mať. Ako dieťa som snívala o tom, že raz budem slávna spisovateľka a pritom si len občas napíšem svoje postrehy na stránku na internete, ktorú pozná pramálo ľudí na to, aby som ňou už bola. A tak sa zamýšľam a vžívam sa do role dnešnej generácie, ktorá má takmer všetko a pritom nič podstatné. Máme jedlo, ale nejeme s chuťou, máme strechu nad hlavou, ale trávime pod ňou priveľa času, máme sociálne siete, ale pritom sme všetci izolovaný. Máme všetky možné výdobytky doby. Telefón sa pre niektorých stal najintímnejším parťákom, ktorého si berú dokonca aj na záchod. Meria im tep, počet krokov, kalórie z jedla. Niektorí mávajú aj sex na diaľku, keďže aj vibrátor sa už dá ovládať prostredníctvom appky (kamošky vraveli) :). No máme ten skutočný elán? Tú vôľu žiť? Tú nekonečnú túžbu po dobrodružstvách, o ktorých sme ako deti snívali?

Ja osobne mám pocit, že mi niečo chýba. Že na to, aby som sa stala skvelou spisovateľkou mám toho málo odžité. Nechápte ma zle, netúžim po nijakých životných drámach, ale predsa len, najlepšie sa mi píše z vlastnej skúsenosti. Neviem, aký námet hľadám. Šialenú, romantickú lásku v štýle Rosamunde Pilcherovej? Krádež šperkov ako prácu pre Poirota, či dokonca tajuplnú smrť, čakajúcu na vyriešenie od Sherlocka Holmesa?

Možno jedného dňa napíšem svedectvo o bizarnostiach, ktoré sa tu diali posledné štyri roky, a pritom, niekto kto to nezažil, by tomu len ťažko uveril. Koniec koncov, história je len sprostredkovaná subjektívna pravda.

Pravdaže si uvedomujem, že na svoj vek nemám toho zďaleka málo na rováši, len to moja pamäť akosi vytesnila, akoby to bol iný život. Pripadám si dospelejšia, no stále s detskou iskrou v očiach. Vyzretejšia a dokonca aj milšia na ľudí. (hahah) Kto vie, či by som s dnešným "rozumom" porobila tie šialenosti "minulého života", ale o tom to predsa je! Ľudia sa stávajú zrelšími len svojimi skúsenosťami, tie sa totiž sprostredkovať nedajú. A tak opúšťam Remarqua, Hemingwaya, Faulknera a mnohých ďalších z radu "stratenej generácie", púšťam výhovorky o bezcieľnosti života a nedostatku skúseností a svoj sen si idem zodpovedne plniť.

Ja si budem naďalej triediť myšlienky, túžby a pocity a ty sa občas pobavíš, občas zamyslíš a vždy ma budeš zdieľať, nech každý spozná moje mini spisovateľské ambície. Takto to bude win-win! A teraz už len potrebujem doplniť zásobu vín. :)