Nová doba

Bola obyčajné dievča, dievča, ktoré má svoj život, prácu, byt aj auto a rada sníva o miestach a mestách vzdialených. Vždy túžila po tom, zbaliť si kufre a vybrať sa na cestu okolo sveta. Na to, cestovať sama, však zatiaľ nenašla odvahu. Najradšej snívala, keď bola sama so sebou na prechádzke. V jedno stredajšie popoludnie si sadla do kaviarne a popíjala karamelové latte. "Občas nezaškodí si život troška osladiť", pomyslela si. Latte však bolo veľmi sladké a od čašníka si vypýtala sódu. V tom jej napadla známa scénka z jedného filmu, kde si hosť pýtal len takzvaný "sifon". A čašník mu na to: "Sifon podávame jenom ke kávě!" Hosť stále trval na svojom. Strhla sa hádka a čašník nakoniec zreval: "Nová doba, nová doba, host vyhazuje vrchního!" Vrchný hodil o zem zásteru a pobral sa preč. Usmiala sa. "Podarená scénka", pomyslela si. Jej čašník jej priniesol nechladenú sódu. Milo sa usmial a pohľadom prebehol po ostatných stoloch, či niekto niečo nepotrebuje. Vďaka nemu tiež zodvihla zrak od telefónu, na ktorom si kontrolovala počet mailov. Poobzerala sa po kaviarni a s úžasom zistila, že tých pár ľudí, čo sú tam v pároch sa medzi sebou ani nebavia. Tiež mali vo zvyku kontrolovať si telefón. Stalo sa to akousi závislosťou. Začala si to uvedomovať. Zdalo sa jej, že v sociálnom svete tiež nastala "Nová doba!" Chodila von, do barov, kaviarní, všade sa stretávala s ľuďmi. Realita bola však taká, že keď prišla do podniku, ľudia sediaci za jedným stolom pozerali do mobilov a aj napriek tomu, že boli od seba vzdialený niekoľko centimetrov, písali si správy, alebo posielali nezmyselné smajlíky. "Kde sa podela tá doba, keď v baroch nebolo počuť vlastného slova? Keď v kaviarňach cinkali lyžičky, pretože ľudia ešte jedli cukor a miešali si kávy? "

"Nová doba".....zamyslela sa: Nová obľúbená činnosť, zbierať na "sociálnych sieťach" priateľov, ktorá nie vždy sľubuje reálne priateľstvá. Spomenula si na svoj "friendslist" a prišla na to, prečo sa chodí prechádzať sama so sebou. Nie, žeby nemala chuť, alebo čas sa stretávať s priateľmi, ale tých pravých mala žalostne málo. Prednedávnom v jednej knihe čítala, že človek si vytvára svoj okruh najbližších pätnástich. Ledva si "svojich pätnástich" narátala na jednej ruke. Na sociálnych sieťach síce mala veľa "priateľov", stalo sa to akýmsi národným športom, ale v reálnom živote to bolo o čosi horšie. Dopila latte a rozhodla sa, že sa ešte prejde po parku, kým je príjemne teplo. No problém s priateľmi, či už pravými, alebo internetovými jej stále mátal v hlave. Čím viac priateľov mala na internete, tým bola väčšia pravdepodobnosť, že ak pridala na svoju stránku hocijakú somarinu, niekomu z tých internetových priateľov sa to "páčilo".

Vždy bola spontánna, a preto, keď prišla domov, sadla si k počítaču a začala na internete hľadať nejaké ubytovanie mimo "pretechnizovanej" civilizácie. Mimo ruchu veľkomiest, mimo internetu a televízie, kde jediným zdrojom noviniek sú miestne klebetnice. Po niekoľkých minútach našla malebnú dedinku uprostred pohoria Čergov. "Hmm, päť a pol hodiny cesty kvôli nerušenému odpočinku? Prečo nie?" povedala si nahlas, údaje si zapísala a vypla počítač. "Najbližších päť dní ťa nebudem potrebovať!" hodila na tmavý počítač víťazoslávny úsmev. Zavolala majiteľom prekrásnej, útulnej drevenice s krbom, pri ktorom túžila ležať už teraz s vínkom v ruke a dohodli sa na ubytovaní. Mala šťastie, napriek tomu, že letná sezóna bola v plnom prúde, niekto im to na poslednú chvíľu odriekol. "Ich smola", pomädlila si večne suché ruky a z tašky si vylovila krém. Zbalila sa za niekoľko minút, už v tom mala celkom dobrú prax. Štyri roky balenia sa do internátu ju naučili zručnostiam v balení, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani internetoví nomádi. Bolo už niečo po pol siedmej, ale keďže bola skôr nočná sova, ako ranné vtáčatko, vybrala sa na cestu ešte v ten večer. Po ceste si kúpila kávu, nejaké jedlo na večer aj ráno a vyrazila "Dé jednotkou" na ďaleký východ. Cestu si užívala. Veľmi rada šoférovala, hlavne v noci. V noci vládne všade pokoj, je pomerne menej áut ako cez deň a čo jej pripadalo najlepšie, žiadni chodci, alebo len ich nutné minimum. Do vysnívanej dovolenkovej destinácie dorazila niečo pred pol nocou. Keďže premávka bola veľmi riedka, mohla si dovoliť dupnúť na plyn. Občas sa len modlila, aby niekde nestáli policajti. S majiteľmi drevenice sa dohodla, že jej zakúria v krbe ešte pred príchodom a kľúč jej nechajú v kvetináči na okne. Odomkla a vošla dnu. Omámila ju slastná vôňa dreva, popola a jablkového koláča, ktorý na ňu hltavo pozeral zo stola. "Fíha? To sú ale služby. Krásna voňavá drevenica, zakúrené v krbe, všade čisto a útulne a ešte aj koláč! Tuším to tu milujem!" Vybrala veci z auta, nezabudla ani na vínko, priložila ešte do pece a ochutnala koláč. Chutil ako od babičky. Takto si predstavovala dokonalú idylku. Okolo pol tretej ju zmohla únava a odobrala sa do postele. Našla v nej pravé periny z husacích pier. Periny boli ťažké a bolo pod nimi dosť horúco, takže si nakoniec vzala len deku a ihneď zaspala. Spala, až kým ju ráno nezobudil nejaký divný zvuk na povale. Presne vedela, čo to bolo. "Plch!" Nahlas si vzdychla a zakryla sa perinou až nad hlavu. Spala asi do obeda. Spalo sa jej veľmi dobre. Na takýto luxus, okrem toho otravného plcha, by si zvykla veľmi rýchlo. Keďže plcha poznala ešte z čias, keď bola študentka a boli s kamarátmi v jednej chate, vedela presne, ako sa ho zbaví. Vytiahla telefón, zapojila doň reproduktory z rádia a pustila to na plné pecky. "Tancuj, proti tebe nemá iná šancu, ....lalalalaaalalaaalalaaa." Za zvuku hudby sa umyla, obliekla a začala sa zvŕtať v kuchyni, aby si pripravila raňajky a kávu. S raňajkami vyšla na terasu, sadla si do kresla a užívala si ten výhľad na pohorie, ktoré sa pred ňou majestátne týčilo. Kostolné zvony akurát odbíjali pravé poludnie. Po raňajkách sa vybrala na obhliadku miesta "činu". Drevenica síce nebola v dedine, bola na kopci pod lesom a okolo seba nemala žiadnych susedov, ale do dediny mala výhľad a cestu, ktorou sa tam pešo dostala za desať minút. Keď prišla do dediny, hneď si ju všimli miestne informačné systémy. Zvedavo sa za ňou obzerali a ticho si šuškali. Vošla do obchodu, že si kúpi niečo na večeru a nasledujúce dni. Výber bol dosť chudobný, zopár paradajok už malo svoj život za sebou. Kúpila si len nanuk. Na nákup pôjde poobede. Autom do najbližšieho mesta. Keď vychádzala z obchodu, zbadala hlúčik detí na ihrisku. Pobehovali sem a tam, hádzali si loptu a naháňali sa. "Krásne, bezstarostné detstvo. Deti z dedín si ho predsa len viac užívajú."

Skonštatovala si pre seba tichým hláskom, no predsa len to počula okoloidúca stará žena. "Veru, veru" prikyvovala žena a s miernym úsmevom na tvári sa zastavila pri nej. "Dakedy nebuli tote počitače, ani televizore a i tak sme mali šumne detstvo, ozdaj sme še narobeli jak kone, ale tota robota stala za to."

Dievčinu to zaujalo: "pani, porozprávajte mi o Vašom detstve niečo viac, veľmi ma to zaujíma."

"Jáj, to by bulo na barz dluho, dzifčatko. Možeš prisc dneška večar kolem dzeviatej ku nam na ganek, byvam v totym maľovanym dome. Budzeme kukac na hvizdy, jak za mojej mladosci a budzem ci rozpravac, co budzeš chcec. Teraz ale idzem na nakup, žeby som mojmu starkému uvarela obid, bo budze nervozny."

Starká sa znova usmiala, rozlúčila a vošla do obchodu. Dievča si tiež spomenulo na svoj nákup, teda už skoro roztopený nanuk, rýchlo ho vybalila, začala oblizovať a cestou k drevenici rozmýšľala o starkej. Prízvuk jej bol trochu smiešny. Usmievala sa aj ona. "Naozaj je tu nádherne a ľudia sú takí milí. Všade naokolo kopce, lesy, hory .... aspoň na jeden deň si naplánujem turistiku." Porozhliadala sa okolo seba, na výhľad z terasy drevenice, vzala kľúče od auta a vybrala sa do neďalekého mesta na naozajstný nákup. Po jedle si ešte urobila ľadovú kávu a sadla si na terasu. Zvláštne, vôbec nič jej nechýbalo ku šťastiu. Sedela dlhú chvíľu usmiata, pozorujúc prírodu, vychutnávajúc si jej zvuky a občas aj zvuky sekačiek na trávu. Potom dopila kávu a dojedla posledné kúsky jablkového koláča. "Vynikajúci!"

Kráčala slabo osvetlenou ulicou k domu, ktorý jej ukázala starká pred obchodom. Všade bolo ticho, kde-tu štekali psy. V prednej izbe domu bolo vidieť blikanie televízora, akurát sa začínal nejaký celovečerný film. Vošla do dvora a zaklopala na dvere. Nik sa neozýval. Zvonček nenašla, tak zaklopala ešte raz a pre istotu trochu hlasnejšie. Rozsvietilo sa svetlo. Starká otvorila dvere.

"Už ši tu? Vitaj, dzivenka, ja še volam Margita, muj muž, co už nečuje, zato tak reve telka, še vola Feri. A ty še jak volaš?"

"Teší ma, moje meno je "ratatatatata"" zrevala telka tak nahlas, až obe podskočili.

"Feri, vypni totu telku, abo daj cichši, šak tu človek ani vlastneho slova nečuje! A ty dzivenko, hybaj tu, šedneme na ganek a donešem ci kolača, co som pekla. Daš sebe i kakao?" Starká ani nečakala na zamietavú odpoveď a už trielila, na svoj vek dosť svižným krokom, do kuchyne. O pár minút priniesla celú bábovku a asi liter kakaa v smaltovanom hrnčeku. "Hipsteri by si to okamžite fotili na instagram!" Pousmiala sa v duchu a keď videla starkú kráčať, išla jej oproti na pomoc.

"Na, daj sebe, zakuš! Ešči by mala byc cepla. A tu maš i kakao. Šedni sebe, a pytaj še, co chceš znac. Ja som furt chcela, žeby prišla dajaka pani novinarka z veľkomesta a povypytovala by še me, že jaka som bula za mlada. A ty ši novinarka? Či čom še pytaš?"

"Nie, nie, ja nie som novinárka, ja som optička a prišla som sem na dovolenku. Máte tú nádhernú prírodu. Všetci obdivujú len Karpaty, Tatry, alebo Slovenský raj. Ja som našla nádherné lesy tu. A navyše som si sem prišla dať oddych od ľudí, turistov a bezcenných informácií. Zaujímalo by ma, aké ste mali detstvo Vy? Bez všetkých tých vymožeností modernej doby a nepotrebných informácií z celého sveta?"

"No, ta ja mala barz šumne detstvo i mladosc. Rano sme skoro so šestrami stavali, bo ocec nadaval, kedz sme dluho spali. Vžali sme hušičky ku potoku a tam s druhyma dzecami od sušedoch hrali nahaňačky, skryvačky i chodz jake hry inakše. Špivali sme sebe, ach, ta ja znala pulno krasnych pišničkoch a i teraz dakedy sebe špivam ešči, kedz spominam na totu moju mladosc. Vtedy bulo všadzi veľo dzecoch, ne jak neška. To z každej rodziny aspoň po pejc. V každym dome bulo vešelo. Ta pravda, dakedy sme še i hadali, ale to inak ani nemohlo byc, kedz ja mala štyri šestry a dvoch bratoch. Ja bula najmladša, ta som až teľo nerobela jak oni, ale všadzi som chodzela s mamu, v šickym som jej pomahala. To pametam, jak teraz, kedz buli skore čerešne, ta sme obirali šicke a potom som ja s mamu rano o šestej išla do mesta a spolu sme nesli ladičku na predaj. Za predane čerešne sme kupeli chlib. Fajny, vonavy, ne jak ten teraz, co uz ani nevona za chlebom. A i rožky a oše hnizda. To ja som sebe ich kupela za vlastne co som sebe zarobela na brigadoch. Jedno hnizdo stalo korunu, to bulo drahe jak maslo dakedy. Ale tote hnizda som mala najradšej.

Ta znaš, kedz bulo teľo dzecoch v dzedzine, ta sme še nikda nenudzeli. Od rana do večara sme buli len vonka, domu sme chodzeli len na obid, kedz šickych volali domu." Zaspomínala starká a zapozerala sa na oblohu plnú hviezd. Bolo teplo a jasno. V očiach sa jej zaleskli malé hviezdičky, ktoré jej pomaly stekali po lícach. Dievčina načúvala ticho a s rešpektom. Obdivne. Až teraz, v tme, si všimla starkine vrásky okolo očí a úst, ktoré jasne naznačovali, že to bývala veľmi veselá a usmievavá žena.

"Kukaj tam, svaty Vavrinec plače!" Keďže bolo okolo 10. Augusta, starká zbadala na jasnej oblohe známe Perseidy, zvyčajne nazývané aj Vavrincove slzy. Na Vavrinca, ako sa dievčina neskôr dozvedela, v tejto dedinke býva hostina. Kresťanský sviatok, kedy sa oslavuje patrón dediny. Každá dedina aj mesto má toho svojho. A na túto informáciu nepotrebovala ani internet. Jednoducho sa opýtala. A pritom jej zišla ešte na um jedna zásadná otázka, na ktorú sem vlastne prišla hľadať odpoveď. "Starká? Mali ste šťastný život? Aký bol podľa Vás Váš najšťastnejší deň v živote?"

"Ta kedz som už bula mlada dzifčina, mala som das 15, ta za mnu začali chodic parobci. My sme še šicke v dzedzine poznali. Ta ja znala, ktory za mnu zabira, a ktory jaky. Sme chodzeli s kamaratkami i šestrami na zabavy. Ta to bul krasny život. Ja bula vtedy barz ščeštliva. Parobci tancovali i opijali še daktore. A potom nas volali do tanca. Šicke sme še dohvarali. I take buli, co zavidzeli. Ktora bula taka ne barz šumna ta tota potom ohvarala tote šikovne, co za nima chlopci zabirali. Ta my še našmiali, ked sme še to doznali. Ja i tak nechcela parobka z našej dzedziny. To raz na jednu zabavu prišol Feri, nemal odvoz, ta prišol pešo das 10 kilometre na Vavrincovu hoscinu, bo u nas furt buli najlepše zabavy. Do rana sme tancovali i še dohvarali, kym me kamaratky nevolali domu. Un potom išol nazad domu zaš pešo. Feri bul taky pocarovny i vešely, vtipny, ta potom sme še stretavali a das o rok bulo vešeľe. Ta toto bul muj naščestlivejši dzeň v živoce. A i kedz sme še zobrali a nič sme nemali, ta šicko sme sami pobudovali. Ta ja dobreho muža dostala, asi som še barz dobre modlela. Caly život sme spolu robeli a dobre nam bulo. I dzeci sme do školoch poslali, i ešči teraz sme zdrave, len un hluchy a ja šlepa." Starká sa začala smiať z celého srdca a úprimne sa pri tom rozplakala. Dievčina videla pravé slzy šťastia! Do drevenice sa odobrala asi po pol noci, po troch kúskoch bábovky a pol litra kakaa. Vedela, že zaspí s úsmevom na perách.

Ráno sa zobudila pred siedmou. Vstala, nachystala si jedlo a vodu. Vstávalo sa jej akosi podozrivo ľahko. Asi na ňu dobre vplýva miestna atmosféra. Po rannej káve sa vybrala po zelenej turistickej značke do lesa. Mala by ju doviesť na čergovskú chatu. Značka predpovedala dĺžku cesty na hodinku a pol, ona sa však po lese pohybovala pomaly. Vdychovala vôňu lesa, stromov, kvetov, zvláštnu zmes hliny a papradí. Počúvala zvuky, občasné šušťanie v kríkoch, z ktorých vylietali vtáci, ich spev a žblnkot neďalekého potôčika. Na čistinku pred chatou dorazila asi o pol hodiny neskôr. Výhľad odtiaľ síce nebol, chata bola ukrytá v lese, ale za to tam bolo niekoľko turistov a aj čapovaná kofola a chrumky. Porozprávala sa s miestnymi, opýtala sa kde nájde výhľad na okolie a partia mladíkov a dievčat jej ponúkli, že idú smerom na Lysú a môže sa k nim pridať. "Samozrejme, to bude úžasné!" Nadšením takmer vykríkla. Mala dosť samoty a pár ľudí v neznámom lese bude len výhoda. Asi o hodinku stáli na Lysej, a vychutnávali si výhľady. "Je tu výhľad na Tatry, Čergov, Stráže,..." popisovali jej noví kamaráti. Všade samé zelené lány, lesy, v asi tridsiatich odtieňoch zelenej a modrej. Nakoniec všetci zišli do dediny a autobusom sa odviezli každý po svojom. Aspoňže si vymenili kontakty. "Takí milí ľudia!"

Keď sa vrátila do drevenice, po toľkých kilometroch chodenia sa len osprchovala a hodila sa do postele. Zaspala pokojným a hlbokým spánkom. Plcha sa jej očividne podarilo odplašiť, pretože spala až do ôsmej bez rušenia. "Tretí deň, už ostávajú len dva." Smutne si skonštatovala popod nos. Bola rada, že vstala skoro, a nestráca čas vyspávaním. A uvedomila si aj to, že jej vôbec nechýba telefón a vlastne jej ani nikto nevolal. Len tak zo zvyku, keď už mala v ruke telefón, zapla si aj dáta, že si skontroluje maily a správy. V mailoch bola len samá reklama a správu mala len od nových priateľov zo včera. Potešila sa. Aspoň na niečo je ten internet dobrý. Pýtali sa, či by s nimi na ďalší deň nešla aspoň na šarišský hrad. Odpísala, že jasné a zistila si, kde to vlastne je. Dnešný deň mala celý pre seba. Po raňajkách si sadla s kávou na terasu a rozjímala nad šťastím. "Je to len ilúzia, alebo naozaj existuje? Sú novodobí ľudia v preplnenom svete šťastní? Mám vôbec ozajstných priateľov?" Nikto sa jej predsa neozval, zjavne nikomu nechýbala. Okrem mamy, od ktorej mala niekoľko zmeškaných hovorov.

"Čo by sa stalo, ak by som aj mala dostatok priateľov, ale nikto z nich by nebol ochotný mi pomôcť, ani poradiť, keby som to najviac potrebovala? Cítila by som sa osamelá"..... Cítila sa osamelá. Áno, to je presne ten pocit, ktorý zažívala už akosi pravidelne. Všetci sa stali akýsi zaneprázdnení, ženatí, vydaté, randiaci. Nikto zrazu na ňu nemal čas. Každý bol zahĺbený do vlastných "problémov". Všetci boli podráždení, vzťahovační, často mala pocit, že už keď im písala, boli by najradšej, aby sa ich konverzácia rýchlo skončila, a aby od nich nedajbože nič nežiadala. Ani tú chvíľku času, potrebného na odpísanie. Doľahol na ňu akýsi sentiment, akási ťažoba. Zo zamyslenia ju však "našťastie" vytrhol holub, ktorý sa na ňu vykadil. "Dofrasa!" zahromžila na nepodareného holuba, ktorý si už letel spokojne ďalej, značne odľahčený. Ešteže to schytala len ruka. Išla si ju umyť a zrazu ju zachvátil nekontrolovateľný smiech. "Tak toto je moja dávka šťastia!" Zasmiala sa schuti ešte raz. Nasledujúce dni strávila v spoločnosti nových priateľov, ktorých priateľstvá snáď vydržia a celé ešte dlhé letné večery trávila u starkej počúvajúc jej životné príbehy. Zamyslela sa. Starká svoje šťastie našla. Nechýbalo jej k tomu veľa. Mala iný pohľad na svet, pretože vyrastala v inej dobe. Občas by ani jej nezaškodilo vrátiť sa "späť v čase", vypnúť myseľ od príliš veľkého množstva úloh a informácií, a len tak si užívať prítomnosť a blízkosť niekoho s kým rada trávila čas. Niekedy by však nebolo na škodu, aby si pri vychutnávaní času získala nových priateľov, hoci aj na druhej strane sveta, alebo len Slovenska a cez internet by s nimi komunikovala.

Po úžasných piatich dňoch plných oddychu, energie, lásky a priateľstiev sa jej ani nechcelo vracať domov. Keď však prišla domov, zhodila veci na posteľ a rozhodla sa napísať svoj názor na problémy novej doby. Doby, ktorá bola pred časom len predmetom sci-fi filmov.

Otvorila dlho spiaci počítač a napísala:

Nová doba

Kapitola I.

" Mám zásadnú otázku a pre teba bude najlepšie, ak si odpovieš pravdivo.

Si šťastný? ...Áno TY! ...si šťastný?

Táto otázka mi znela v poslednej dobe ako obohratá platňa. Dobiedzala a drala sa na povrch. Viem, viem, život je predsa ako hojdačka, raz si hore, raz dole, raz šťastný, inokedy sa ti nedarí. Rozmýšľal si však niekedy nad tým, čo je to skutočné šťastie?

Žijeme v dobe internetu, informácií, hier, obrázkov, správ. Každý sa zaujíma o niekoho iného, followuje kopec "neznámych aj známych" na sociálnych sieťach. Všetci chceme o každom všetko vedieť a chceme vedieť aj o všetkom čo sa deje okolo nás. Nie je to občas na škodu? Uvedomil si si vôbec, že mrháš SVOJÍM ČASOM a svojím ŽIVOTOM len tak? Snažíš sa komunikovať, posielaš nezmyselné správy o banalitách, humorné Gif obrázky a smajlíky, niekedy bez toho, aby si si vôbec uvedomil, o čom dotyčná osoba píše. Tým, že sa snažíš čo najviac vedieť o iných, myslím, že strácaš sám seba. Čím viac informácií, tým menej času na ich spracovanie, na utvorenie si svojej mienky a na premýšľanie. Bezmyšlienkovito si prezeráš InstaStories, akí sú všetci šťastní a krásni a máš pocit, že u teba to je takmer nemožné. Je to možné, len občas vypni! Vypni VŠETKO a VŠETKÝCH! Zastav sa, porozmýšľaj a oddiaľ sa tak od davu ovečiek, s ktorými si doteraz kráčal. Len tak sa vymaníš spod pazúrov nezmyselného bytia. Píšem ti tieto riadky, človek budúcnosti, pretože chcem, aby si sa vyvaroval chýb svojich predkov, terajšej generácie Y. Uváž si, čo všetko obetuješ, čoho všetkého sa vzdávaš v prospech iných, v prospech správ a zbytočných informácií, len aby si bol "IN". Len aby si zapadol, len aby si nevytŕčal. Toto ťa možno prekvapí. Tvoje poslanie nie je splynúť s davom s postojom: "dajte mi všetci pokoj, dám pokoj aj ja Vám", tvoje poslanie je byť šťastný a snažiť sa o to až do smrti. Tvoje poslanie je byť iný, je byť sám sebou, byť slobodný a milovaný..."