Pravý Slovenský horor..... ako od mamičky

Poznáš ten pocit, keď si sa tešil z toho, že budeš mať po škole, nájdeš si bohovskú prácu za veľké prachy a budeš si žiť svoj vysnívaný život? Všetko sa mení v momente, keď tvoj bezstarostný život opantá strach! Pracovné portály sľubujú, no ty máš byť mladý, výkonný, inovatívny a časovo flexibilný bez záväzkov s minimálne dvadsať ročnou praxou. Tak najprv vezmeš prácu, v ktorej sú ochotní ťa zaučiť a šúchaš nohami za päťsto eur. Prvé tri mesiace predsa nemôžeš vyskakovať! Vždy si sa chcel osamostatniť, tak si nájdeš nejaký uslintaný podnájom, ktorý si pamätá ešte "Ferenc Jožka" a zdieľaš ho s piatimi ľuďmi v izbe bez okna za takmer dve stovky. Ja viem, znie to hrozne, ale nie dostatočne na to, aby si majiteľ bytu nedal na chodbu kameru, čo ak...by sa mu tam udomácnila nejaká potvora (v podobe tvojej priateľky), samozrejme okrem nájomníkov. Ak by to mal byť ozajstný horor, nesmiem zabudnúť na to, že vždy si môžeš zobrať hypo a žiť na dlh minimálne tridsať rokov. To ešte predsa nemá žiaden hrozný scenár, tak poďme na to! Vezmeš si hypo, ako každý správny Slovák, ktorý platí obrovské dane za všetko, čo ti len na um zíde, za srbský plat a tvoji rodičia sa za prácou nasťahujú k tebe. Aaaach, kde je ten luxusný život, keď ti mamička varievala a prala? No predsa u TEBA doma. Najlepšie na tom ale nie sú mamičkine parené buchty, ale tie jej "rady" čo a ako. Veď to určite poznáš. Máš 23, vlastný byt, (teda bankin byt), rodičov na krku a k tomu súrodencov, čo vždy všetko vedia najlepšie a rodičov obhajujú, lebo s nimi nežijú už pekných pár rokov. K tomu tie reči, kúp si sem hento, kúp si tam tamto... a rozprávka je na svete. Pravý horor začína až vtedy, keď sa rozhodneš odísť z práce, pretože si zistil, že to, čo si študoval a prístup majiteľov ťa ale absolútne nebavia. Ak máš dosť pichania sa do zadnej oblasti zákazníkom, je tvoj osud spečatený. Nastáva chvíľa, kedy si kladieš otázku, ako z toho kruhu von? Je to hotová veda. Otázka za milión teda vyvstáva:

Odídeš z práce, keď musíš platiť hypotéku, pričom v tvojom byte bývajú tvoji rodičia, takže do prenájmu sa dať nedá?... ibaže by....ale radšej nič....

Na jednej stane sa chceš zbaviť rodičov a začať žiť svoj vlastný život, aj keď s chybami, ale svoj. Na strane druhej, nechceš aby platili nájom, pretože sú to tvoji rodičia a celý život sa o teba starali a pomáhali ti, za čo si im veľmi vďačný, aj keď oni si to o tebe nemyslia..............Veľké plus je tá ich "podpora": všade je to tak, každý musí chodiť do práce, ja robím tridsať rokov a nemám plat ako ty, čo bude s nami, viem, už sa nevieš dočkať kedy odídeme domov.......mal si si dokončiť vysokú, nechoď do zahraničia, ja som tiež nikde nebola.....niet nad rodinnú pohodu plnú komentárov, týkajúcich sa tvojho bláznovstva, pretože si nechceš kúpiť cyklaménový záves, pretože u teba prespáva frajerka, pretože si nikdy po sebe nič neupraceš, pretože nikdy nič nerobíš (veď v 46m2 dvojizbáku máš na to kopec priestoru, ak si chceš navariť, no matka stojí v kuchyni celý deň), pretože už neznášaš tie kecy, odkedy prídeš z práce, pokým nejdeš spať. A zlovestné spojenectvo rodičov so staršou sestrou ( ktorá je u teba v byte každý druhý deň s uvrešťaným škôlkarom), keď ti všetci traja diktujú čo máš robiť, kedy a ako a popritom ti synovec vkuse opisuje svojho nového transformera.

Jasné, občas sa ti deň vydarí, ale len v prípade, že sa nenachádzaš vo vlastnom byte aspoň dvadsaťštyri hodín vkuse.

Zdá sa ti to ako nekonečný začarovaný kruh. Ráno vstať do práce, prežiť celý deň pod dohľadom, prísť domov a počúvať "kázne" na tému: čo tvoj život?, na chvíľu si niekam prevetrať hlavu a ísť spať, lebo ráno ťa čaká ďalší skvelý deň. A potom vraj: "mysli pozitívne". Jediné pozitívum bude, keď sa zobudím a zistím, že to bol len strašný psycho-sen.

Počkať! Zvoní budík!

Ale sen to nebol!