Radiť, či neradiť? to je otázka!

Ahojte kamoškovia, v poslednej dobe riešim pre mňa veľmi zaujímavú tému, aby ste si nemysleli, že ja tu len mudrujem, ale to čo píšem, s čím sa vám tu "zdôverujem" nie sú len nejaké výmysly, je to niečo čím si v danom období prechádzam. Mojím cieľom nie je radiť vám, mojím cieľom je inšpirovať. Ja takto vlastne len radím sama sebe. 

Ako napísal William Shakespeare: "byť, či nebyť? to je otázka!" mne sa do dnešného sveta viac hodí: "radiť, či neradiť?" a tým sa aj riadiť!

Ide o to, že naša spoločnosť je postavená na tom, že stále nám niekto radí, či chceme, či nechceme, dostávame "dobre mienené rady" aj keď si ich vlastne nepýtame. Nik nás neučil žiť podľa seba, aby sme tú pravdu hľadali v sebe. Sme naučení prijímať tieto rady, preto stále potrebujeme niekoho, kto nás "povedie za ručičku". Potrebujeme dostávať rady ako máme žiť svoj život? Niekto z nás možno áno, ale tipujem, že väčšina to neznáša minimálne tak ako ja! Tak prečo to robíme druhým? Na druhej strane my už vlastne ani nevieme rady nedávať. (moja vina, moja vina, moja preveľká vina) Lenže, naozaj si ľudia od nás rady pýtajú? Jasné, každá minca má dve strany, ak požiadam o radu, tak to znamená, že ju počuť chcem! To, či ju vezmem na vedomie a budem sa ňou riadiť je už moja vec. My si mylne myslíme, že to, čo funguje nám, automaticky musí fungovať aj inému, ale nik predsa nemá patent na múdrosť! Nik sa v rovnakom rozpoložení nenachádza presne tam, kde my, aj keď to tak môže vyzerať! Tak ako jedny rifle nesadnú na dve rozdielne postavy, ani naše "múdrosti" nemôžeme aplikovať na všetkých. 

Teraz som však bola požiadaná o radu (pripomienka (aj pre mňa!!!): to, že sa niekto sťažuje, neznamená, že chce aj poradiť a danú vec riešiť) a naozaj riešim to, že budem ľuďom radiť a pomáhať v tom, čo ovládam. A keď som tak počúvala, aké je to čo robím jednoduché (mne sa to už jednoduché zdá) dala som to dotyčnému vyskúšať. A hneď sme obaja zistili, že predsa len to "také" jednoduché nebude. Predsa každý, kto je v niečom dobrý si to musel odmakať. Nikomu tie vedomosti, skúsenosti a učenie sa na vlastných chybách nespadli len tak z neba! Ja som tomu venovala veľmi veľa energie, času a dokonca aj peňazí aby som bola tam, kde som. Tiež by som si mohla myslieť, že vytesať do dreva obraz je jednoduché! Samozrejme, na prvý pohľad sa to tak môže zdať. Ale to, koľkokrát ten šikovný rezbár skúšal novú techniku do noci, že sa nespočetne veľa krát porezal, aké množstvo materiálu pokazil a vyhodil, koľko prístrojov musel vyskúšať aby zistil čo mu vyhovuje nie je naozaj také ľahké. Občas sa treba pozrieť aj za oponu! Nik iný okrem vás vám nevybuduje sebavedomie, zdravé telo a pokojnú myseľ a dokonca ani život aký chcete žiť. Nik to za vás neoddrie. Nik iný vás nebude milovať, kým sa to nenaučíte samy. Nie je to vôbec také jednoduché ako sa vám môže zdať. Každý sme si prešli inou životnou cestou, každý rieši "to svoje". Iste, máme na niečo talent, ale keď ho nebudeme rozvíjať zakrpatie - kde nie je progres, tam je stagnácia. Keby sme si len na deň "obuli topánky" toho druhého, už nikdy by sme mu nepovedali, že mal niečo ľahké a určite viac by sme si ho vážili.

A na záver tejto mojej myšlienky, keď som sa dnes vracala autom domov, mi v rádiu zahrala pesnička LET´S LOVE! ... ĽÚBME SA! Lenže, kto z nás pozná ozajstnú, nezištnú lásku...???