Rande vúúú

No nazdar! Je 18. August 2021 a ja som vo svojej 27-čke ešte stále single. Áno, už to tak vyzerá, že sarkazmus nie je pre mužov v mojom okolí až taký príťažlivý ako by sa mohlo zdať. Je síce pravda, že postarší páni na mňa letia ako komáre v období vlhka, ale na takéto zábavky (štrikovanie pred telkou, praženie rezňov a nosenie piva) sa predsa len ešte cítim mlado.

Ja viem, že je nás v poslednej dobe veľmi veľa, myslím tým nás single ľudí, ale kto z vás sa rozhodne dobrovoľne opisovať svoje trapasy, nech do mňa hodí Ajfónom. Sedím si tak na svojim gauči, vo svojom vlastnom byte, nezávislá, nespútaná a drzá (asi práve kvôli tomu som sama) a pozerám sa na dohorievajúcu sviečku. Rozmýšľam ako inak by som ti obohatila tvoj život, ak nie svojím zmyslom pre humor a tak si zaspomínam ako dopadlo moje posledné rande. Myslím si, že vždy pred nejakým rande som mala asi len "priveľké očakávania", veď kto by čakal kávu, keď na ňu dostal pozvanie?

Idem si zaspomínať na svoje začiatky zbližovania sa s opačným pohlavím. Najprv ti na rovinu poviem, že ja si vlastne na svoje prvé rande asi nepamätám. Neviem totiž, ktoré bolo prvé a ako sa to vôbec klasifikuje. Čo znamená rande, ktoré sa berie ako rande? Písanie, či dostávanie zaľúbených listov? Vodenie sa za ruky? Alebo až oficiálne pozvanie zavŕšené bozkom? Možno som tento traumatizujúci zážitok potrebovala čím skôr vytesniť z vedomia, ale prvý bozk si pamätám skoro celkom presne. Bolo to na jednej diskotéke, (muselo to byť podľa slova diskotéka riadne dávno) a ja som tam zazrela nejakého fešáka. Ani neviem ako sme sa dali do reči, teda skôr do bozkávania, ale jedno si budem pamätať hádam navždy a to je to, že bol veľmi vysoký. Cítila som sa pri ňom ako trpaslík, a to už je čo pri mojich 172 centimetroch povedať, ale tým, ako sa nado mnou stále skláňal, ma ohýbal do záklonu. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi ma po tomto nočnom záťahu boleli kríže, kto vie, prečo nám nenapadlo si k tejto činnosti sadnúť, ale jedno je isté, po tomto zážitku som si asi podvedome k sebe hľadala rovnako vysokých týpkov.

No a ty už určite celý nažhavený čakáš ako dopadlo to moje posledné rande. Išli sme na bicykloch k jazeru, kde sme sa okúpali a dohodli sa, že pôjdeme na kávu, povedal, že potrebujeme nájsť podnik kde berú karty. (a tu je ten kameň úrazu- moje očakávanie, že mi tú kávu aj kúpi, nie že by som to potrebovala) No a keď sme ten podnik po ceste späť našli, kávu som si nakoniec kúpila sama. Sadli sme si a naša konverzácia nejak viazla, nie žeby nastalo to povestné "trápne ticho", ale po mojich "vyčerpávajúcich" otázkach sa mu asi už nechcelo robiť nič len sedieť a čumieť na Dunaj. Tak som si pekne s chuťou dopila svoju kávu a taktne som sa rozlúčila. Inak, celkom fajn chalan, uvidím, či to bude mať nejaké pokračovanie... ale asi si pre istotu so sebou budem brať aj hotovosť... Dnešní chlapi sú totiž celkom pekne opačne "emancipovaní".