Skromné prianie :)

(nechcem zase začínať článok mojím obľúbeným klišé, ale nedá sa mi inak, pretože všetky moje supr-dupr články mi prichodia na um práve počas prechádzok a zapisujem ich pri pití vína- som predsa PÔŽITKÁRKA - a nehanbím sa to priznať! (haha, teraz sa cítim ako na sedení anonymných alkoholikov- volám sa Daniela a NEmám problém s pitím vína, to víno má problém so mnou, pretože ho vždy nechám zmiznúť. Hmm, kto vie, možno som majster Copperfield vínny, alebo vinný?! ten tiež nemal problém nechať kadečo zmiznúť. U mňa pravidelne mizne aj káva, zmrzlina a všetko dobré jedlo. Ako vravím, som majster pôžitkárov, vínny Copperfield.))

Ale späť k pointe tohto článku, už som vlastne začala a vôbec to nebolo klišé, takže začnem odznova:

Prechádzala som sa v parku. Jeseň bola ešte stále v plnom prúde a ja som si vychutnávala to zubaté slniečko. Fúkal dosť silný vietor, ešteže som si na seba dala svoj nový "kožíšek z myší", taký cute, (čítaj kjut- roztomilý- pre staršie publikum) príjemne mäkký a hrejivý. Mädlila som si večne suché ruky, pretože aj keď som jeseň, zimu a jar milovala, moje ruky trpeli. Nič to však nemenilo na mojej nálade. Stále usmiata, dokonca by som povedala, že šťastná. Vďačná. Pomaly som vdychovala tú slastnú vôňu jesene. Lístia, ktoré mi šuchotalo pod nohami. Najkrajší jesenný zvuk. Pohľadom som zavadila o nejaké dieťa, ktoré sa v tom lístí váľalo. Ach, krásne bezstarostné detstvo, keby som nemala veľa očitých svedkov, asi by som sa k nemu pridala. Všetky stromy pomaly zhadzovali svoju pýchu, ako keď srnec zhadzuje parohy. Dáva to tušiť, že sa chystá na oddych a potom príde znovu niečo nové a také krásne. Okrem toho, všetko bolo farebné. Zelená, žltá, oranžová, červená a hnedá farba kontrastovali s modrou oblohou. Nádherný jesenný deň. Čo viac si priať?

Vo vzduchu bolo predsa len cítiť nejaké to tajomno, krása a radosť sa miešala so sentimentom. Bol predsa Sviatok všetkých svätých. Mnoho ľudí sa chystalo na cintorín, zatiaľ čo ja som si užívala tú atmosféru v parku. Cestou späť som však stretla jedného chlapíka, ktorý sa celý čas usmieval, podobne ako ja. Priznávam, že mi napadlo, či si niečo nešľahol, ale potom som sa zamyslela nad sebou. Tiež som sa usmievala, to len ľudia naokolo sa tvárili vážne. Škoda, priala by som si práve to! Stretávať na ulici viac ľudí, ktorí sa budú usmievať, aspoň ako to zubaté slniečko. :)

Ale teraz si už idem dopiť to víno, pretože sa naňho chystajú tie malé vínne mušky.

p.s. ak by mi náhodou chcel niekto niečo darovať, tak určite nepohrdnem SOMELIÉRSKYM KURZOM, Ďakujem :)