Ako sa proti mne vesmír spriahol...

Už je to tu! Nový článok do môjho cestovateľského denníka. Tento zážitok si nielenže chcem, ale určite aj budem pamätať. Bol to pre mňa taký trpko-sladký výlet. Ako sa teda proti mne spriahol "celý vesmír", a ešte aj moje vlastné telo? Celé to vyzerá ako (ne)šťastná zhoda náhod.

Chcela som si dať pár dní oddychu u našich na východe. A tam to aj začalo.

Týždeň pred výletom do Slovinska som si pri venčení psa vyvrtla členok a následne ma do krku uštipla včela. Myslela som si, že včely sú naše kamošky, ale jedno nedeľné popoludnie som pocítila ich zlosť. Idem si tak po záhrade, že si dám fajnové červené jablko, a tu zrazu nasraná včela, ktorá ma pichla do krku. To by nebolo až také hrozné, keby som nemusela s vyvrtnutým členkom utekať cez celú záhradu až do domu, pretože ma tie mrchy, boli asi tri, naozaj prenasledovali. Dodnes mám na krku včelí jebák a to sú už asi pekné tri týždne. Šialene to svrbelo. Teraz si nahlas môžem povedať, že komáre sú teda sakra nevinné stvorenia.

S tou nohou sa zdalo, že je na tretí deň všetko OK. Samozrejme doma som ešte hrala aj volejbal, bola si zaplávať a veru OK to naozaj bolo, len som ešte trochu krivkala. V piatok som sa vracala na západ, aby sme s Pipom (môj frajer :D) mohli v sobotu vyraziť do Slovinska. V sobotu ráno som sa fajnovo vyspinkaná, po niekoľkých dňoch ranného vstávania s deckami mojej sestry a brata, ktorí už okolo šiestej ráno hulákali, vybrala na výlet. Sobota poobede: dorazili sme do mesta Maribor, také prvé väčšie mesto hneď za hranicami s Rakúskom. Celkom pekné mesto, historické, niečo ako naše Košice. Ulice pekné, priestranné. Na nábreží rieky Drava sme si dali pizzu a samozrejme aj kávu s koláčom, ktorý sme pre jeho veľkosť ani nemohli dojesť. Išli sme sa prejsť a keďže sme nemali dopredu naplánované nič, čo sa týka ubytovania, pamiatok a stravovania, rozmýšľali sme, kam pôjdeme spať. Žiadne plány - absolútna sloboda. Rozhodli sme sa, že navštívime mesto Ptuj. Zas a znova historické mestečko, rozlohou menšie, ale za to atmosféra bola príjemná. Milujem historické mestá, majú svoje čaro, atmosféru a taký zvláštny nádych nostalgie. Nechcelo sa mi hľadať ubytovanie, tak sme si našli cestu za mestom, ktorá viedla do vinohradu a tam sme zakotvili na spánok. Prikryli sme sa spacákmi a nad nami bolo vidieť jasné hviezdy bez svetleného smogu, čo ti poviem, romantika ako vyšitá. Niekedy uprostred noci sa dokonca zjavil aj ohňostroj. Čudovala som sa, že nás neprišli skontrolovať nejakí miestni policajti. Hehe. Ráno som mala bombový nápad, ísť si mesto pozrieť na bicykloch. Lenže... neskôr sa mi akosi nechcelo, tak sme bajky naložili do auta, že sa prejdeme. Ooo, a zabudli sme, že v nedeľu sú tu obchody zatvorené. Raňajky sa teda konali cestou do centra a boli nimi tie najlepšie zmrzliny, aké som jedla. No lenže...je tam aj mestský hrad, na ktorý už keď som sa štverala, ma začala bolieť vyvrtnutá noha a dole som ledva dokrivkala. No nebola to tá istá bolesť ako z vyvrtnutia. V miestnej reštaurácii som si na nohu poprosila ľad. Našťastie pomohol. Napriek tomu, že sa ženy a autá vraj nepožičiavajú, musela som svoju Magdušu (auto) prenechať Pipovi, aby sme sa dostali do ďalšej destinácie a tou bola Ľubľana. Nádherné mesto, zachránilo ma s tou boľavou labkou len jedno a to bolo to, že tam mali všade cyklotrasu a cyklochodníky. Tu sme už mali ubytovanie, no aj keď sme cez deň jazdili, v noci som plakala od bolesti. Jediné čo pomáhalo bol ľad. Myslím, že som schytala zápal achilovky. Členok som mala opuchnutý ako slon. Napriek tomu som si Ľubľanu a jej zákutia užila. Niežeby mi nenapadlo vrátiť sa s tou nohou domov, čo ak by sa to zhoršilo, ale ja som sa na to láskavo vybodla. No a prišiel ďalší deň a my sme sa vybrali k moru. Izola, spomínam, že takmer hodinu sme hľadali naše nové ubytovanie v nejakej zašitej uličke. Samozrejme na bicykloch. Popri tom sme stihli aj drink a niečo pod zub. Na trhu mali najšťavnatejšie, najväčšie a najsladšie broskyne aké som kedy jedla. A tak sa z návštevy trhu stala milá, každodenná raňajková "povinnosť". V mori som si zaplávala len raz, rozhodne sa mi s tou "chromou" labkou nechcelo trepať po kameňoch do vody a na druhý deň som to aj tak dostala...áno reč je o menštruácii, ktorá mala prísť o tri dni neskôr, kedy sme už mali byť doma. Na tom by nebolo nič zlé, keby som svoj prvý deň zakaždým nepresrala. Hahahah. Našťastie sa to so mnou poobede nejak znormalizovalo, a mohli sme vyraziť po parádnej cyklotrase do vedľajšieho mestečka na (opakujem) fakt, fakt, fakt najlepšiu zmrzlinu, ktorá pomojkala moje chuťové poháriky. Jediné, čo ma v Izole dopálilo bol fakt, že po 21. hodine vraj v obchodoch nepredávajú alkohol,... medzi ktorý nanešťastie patrí aj moje obľúbené víno. (samozrejme, v bare môžeš chlastať koľko hrdlo a peňaženka ráči). Tak sme si po prechádzke (áno, tu som už mohla chodiť ako laň) dali drink a išli do hajan. Ráno sme sa lúčili s morom, respektíve s výhľadom naň a zmizli sme čím skôr k hádam najslávnejšiemu jazeru v Slovinsku - jazeru Bled. V mestečku bola riadna plnka, zašli sme teda k inému jazeru, menom Bohinj a ovlažili si labky. Dokonca som tam vymákla aj borcov, ktorí robili vegánsky burger. To bistro malo naozaj Karakter (Bar). A po tomto lahodnom pokrme sme sa pobrali domov. Hovorí sa domov, sladký domov, no slovinská zmrzlina je rozhodne jeho ekvivalent.

Našťastie na mňa (posratého) ten hajzel nespadol a v konečnom dôsledku to bol super výlet. Teším sa na ďalšiu návštevu miestnych hôr, pamiatok, jaskýň, miest a paraglajding nad jazerom.

Nasvidenje!