POTREHY

11. ....poTVORa?

Za celý ten čas, čo pôsobím medzi Vami, smrteľníkmi, teda mojich dlhých, krásnych 23 rokov som si už čo to na ľuďoch všimla. Teda, nie že by som bola nejaká sociologička, alebo psychologička, aj keď som absolvovala až jeden semester!, (bacha na mňa, keď nebudem na úrade práce evidovaná, určite ma tam zoberú aspoň pracovať) ale napríklad som si všimla, že v mojom okolí existujú dva druhy ľudí. Okrem toho základného delenia na mužov a ženy, som si ešte všimla, že napríklad jedna skupina má rada punčové koláče a iná má rada veterníky. Jedna skupina má rada vôňu benzínu (niekedy sa treba zamyslieť, prečo im to občas šibe) a iná ju neznáša. Jedni sú zas puntičkári, iní totálni flegmatici. Priznávam, patrím do druhej skupiny, som žena, mám rada veterníky (tie sú mega mňamózne), šibe mi väčšinou len z cukru, kofoly, magnezka, vody, mlieka, zo vzduchu atď. a som totálny flegmatik. Takže ma netrápi ani to, čo ste o si o mne práve pomysleli. Existuje však ešte jedna skupina ľudí, ktorá ma momentálne zaujala najviac. Ide o to, kto je ranné vtáča a kto nočná sova. Som sova, hu huuu huu, v noci chodím ráno spať a ráno spím do predobedia. Popravde je to aj veľmi úsporný režim, pretože keď vstanem, mám raňajky s obedom, potom večeru a po večeri sa už predsa nemá jesť! Áno, to preto sú všetky sovy také štíhle a krásne (samozrejme, len ak majú 10 miestny kód na chladničke). Takže, keď sa večer na posteli obložím jedlom (samé zdravé veci ;) ), začnem tvoriť. Keď ste si kládli otázku odkiaľ sa vo mne berú takéto nezmysly, asi preto, že to jedlo na mňa nemá dobrý vplyv....

Vrátim sa k téme nočnej poTVORy. Všimla som si, že vo veľkej miere sú nočnými sovami ženy. Prečo? Dobrá otázka. Myslím, že som kdesi čítala, že ženy majú iný biorytmus, a preto by mali aj spať dlhšie ako muži. Som rada, že aj príroda mi hrá do karát, no u mňa je to skôr z praktického dôvodu. Keď už všetko spí, všade je ticho, vtedy mám najlepší čas venovať sa sebe. V pokoji si rozmýšľam, cvičím a píšem. Nedokázala by som vstať ráno o pol 6 a ísť cvičiť alebo behať. Na to zabudnite! Práve v noci o pol 11 a dokonca aj o pol 12 si dávam svoje pravidelné kolečko. A kým sa po cvičení dám dokopy a začnem písať, zväčša je to až po polnoci. Nejako sa mi marí, že tie kruhy pod očami (veľké ako kolesá od traktora) nebudú z nedostatku tekutín..... A ráno sa predsa najlepšie spí. Veď komu by sa chcelo ísť do tej zimy z pod útulne vyhriatej perinky? Mne teda nie!

Na druhej strane som si však všimla, že muži častejšie bývajú ranné vtáčatká. Myslím však, že je to preto, že ten vták čo ich budí, nie je kohút. :)

A ktorá poTVORa si ty? Priznaj sa! ;) 

10. Čo ak...

Keďže sú vianočné koledy, ktoré hrajú od 24. novembra už dostatočne otravné aj samé o sebe a ľudia pobehujú po obchodných centrách ako besní, (nie len oni, ale aj ich psí kamoši- na otázku prečo chodia ľudia "venčiť" psov do obchodných centier, mi kamoš napísal, aby som mohla ešte aj vnútri stúpiť do hovienka :D :D :D), nebudem vás ešte aj ja zaťažovať reklamou na bláznivé Vianoce.

Tak som si dnes kráčala nočnou Bratislavou. Nočná Bratislava sa mi vždy zdala atraktívnejšia ako denná. Neviem prečo, asi je to tou atmosférou, pretože v noci je všetko škaredé takmer neviditeľné. Prišlo mi na um, že existuje jedna teória o vnímaní farieb. Vraj sú všetky veci, stromy, domy, autá okolo nás len čierne, biele, alebo odtiene sivej (tým myslím hlavne naše cesty= záplata na záplate) a človek na základe vlnovej dĺžky svetla vníma pomocou tyčiniek a čapíkov (žltá škvrna v ľudskom oku) jednotlivé farby a odtiene. Neviem, či je to dostatočné sci-fi, ale mne sa táto predstava páči. Rozmýšľala som aj nad jedným citátom, ktorý som nedávno čítala niekde na FB. Písalo sa v ňom, že udalosti, nie sú zlé, alebo dobré, všetko záleží od nášho uhla pohľadu, akými si ich urobíme. Dívať sa na svet sa teda dá minimálne 2 spôsobmi, očami- zrakom, alebo mysľou, dušou- vnútorným zrakom.

Keby som si mohla vybrať svoje vlnové dĺžky videnia, boli by to teplé odtiene, prevažne žltá, zelená- smaragdová, oranžová, aj keď studená kráľovsky modrá má tiež svoje čaro. A keby som si mohla vybrať medzi pozitívnym a negatívnym dívaním sa na svet, vyberiem si "dívanie sa" pozitívne. Väčšinou našim "očiam"- fyziologickým, alebo vnútorným pomáhajú OKULIARE.

Zvláštne na tom je, že od kedy som optička, dívam sa HLAVNE na okuliare inak. Všímam si ich všetky a na každom. Okuliare nám pomáhajú vidieť jasnejší, krajší, kontrastnejší svet. Niekto ich má špinavé (hlavne modelky s tonou makeupu na tvári), niekto ich má krivé. Samozrejme takéto okuliare neplnia svoj účel, obraz je neostrý, nekontrastný, krivý a deformovaný. Myslím si, že aj väčšina ľudí sa v dnešnej dobe takto díva na svet svojím vnútorným zrakom. Dobrá správa je, že takmer všetkým sa dá pomôcť, vhodnými okuliarmi, ich úpravou, vyrovnaním, alebo len vyčistením. Dokonca aj farboslepým ľuďom dokážu pomôcť špeciálne zafarbené šošovky, ktoré sú zhodou okolností ružové až červené. Preto si myslím, že aj mysľou farboslepí ľudia by mali nosiť pomyselné ružové okuliare v podobe pozitívneho myslenia a vytvárať si svoj vlastný, krásny, úspešný svet.

Nie nadarmo sa predsa hovorí, že keď si zaľúbený, dívaš sa na svet cez ružové okuliare. No a nie je to krásny pocit?  

9. ...ach tí zákazníci...

V tejto kapitole sa určite nájde každý z nás. Určite ste už aspoň miliónkrát vstúpili do obchodu, či už ako obchodník, alebo zákazník. Zámerne nepoužívam slovo predavač, pretože na Slovensku je to niečo ako nadávka. Na slovo predavač je už akosi každý alergický. Tentoraz sa ale nebudem venovať predavačom, ale zákazníkom. Podľa môjho "skromného názoru" existuje niekoľko skupín zákazníkov. Prvá je skupinka BEZPROBLÉMOVÝCH ľudí. Tí prídu, poväčšine vedia čo chcú a čo si môžu (za slovenské platy) aj dovoliť, nakúpia a šťastní odídu. Šťastné sú napokon obe strany. Druhá skupinka ľudí sú takzvaní OČUMOVAČI, prečo? Pretože na každú položenú otázku odpovedajú "mojou milovanou frázou": "len sa pozerám". Aj keby ste sa ich pýtali koľko je hodín, pravdepodobne by povedali, len sa pozerám. Okej, vtedy strácam motiváciu takémuto zákazníkovi poskytnúť svoju službu. Aj tak mi nakoniec "zožerú pol mladosti", pretože keď im náhodou padne niečo do očka, tak už skúšajú rad radom a celkovo tam strávia aj hodinu. Najlepšie na tom ale je, že oni vlastne nemajú záujem o daný produkt, ale čakajú, kým ich manželka príde z kaderníctva s novou frizúrou, alebo sa ich decko dohrá na ihrisku. Ďalšou mojou "milovanou" skupinkou sú VÁHAČI. Tí sa prídu jeden deň pozrieť sami. Druhý deň prídu s mamkou. Tretí deň prídu s babkou, bratom, otcom, sestrou, vnučkou, susedkou, spolužiačkou a širokým okruhom známych, aby nakoniec po troch týždňoch behania po obchodoch usúdili, že najlepšia voľba, bola tá prvá, a aj keby nie, tak už všetkých prešli nervy na ďalšie rozhodovanie sa. A to všetko pre to, že čierne šaty, proste nie sú rovnako čierne, aj keď majú rovnaký strih. "Najlepšou skupinkou sú MUDRLANTI, ktorí všade boli, všetko videli, všetko vedia, aj to, čo je pre nich najlepšie. Týchto ľudí pracovne nazývam aj "staré konzervy". Ich požiadavky sú také minimalistické, až sú megalomanské. Typu: " chcem niečo nenápadné, ale chcem, aby bolo vidieť tú "obrovskú" zmenu a ešte chcem, aby to bolo pohodlné, nesmrteľné,...." To sú moji miláčikovia a fakt skúšajú moju trpezlivosť na maximum z maxima! Pre mňa osobne sú fest nesympatické ŽIARLIVÉ ŽENSKÉ. Tie majú tendenciu maximálne zhovädiť svojho chlapa aj pod čiernu zem, pretože sú také zúfalé, že iného by si už nenašli. Používajú vety typu: (obchodník/čka povie: toto vám sedí ako uliate, vyzeráte v tom perfektne- čo je aj pravda, pretože takýto človek mi vlastne robí reklamu, nikdy by som mu nechcela poradiť zle, aj keď si nektorí myslia, že môj záujem je predať za každú cenu) "toto? v tomto vyzeráš otrasne" a potichu si zašomrú, ešte mi ťa nejaká zbalí, tak to teda nie! Alebo vety typu: " toto ti nepasuje, kúp si niečo menej výrazné" v preklade absolútne nenápadné a nemoderné. Predposlednou spomínanou skupinou sú NERVÁCI. Tí prídu a chcú všetko hneď! Pobehujú po obchode, ak si vyberajú, tak vezmú prvé čo príde a ako tak sadne. Pozerajú na hodinky a tvária sa, že sa niekam ponáhľajú. Najhorší sú ale v prípade, keď sa jedná o reklamáciu výrobku. Vtedy vedia urobiť pekné rošambooo. Najhoršie však na tom je, že vždy si to odskáču tí nevinní predavači. Ľudia totižto nechápu, že predavači, ako vyplýva z názvu ich povolania len PREDÁVAJÚ výrobky INÝCH VÝROBCOV, a že s technickými vecami majú málokedy niečo spoločné. V konečnom dôsledku mám týchto zákazníkov aj tak rada, pretože ich dokážem pochopiť. A poslednou skupinkou zákazníkov sú "ALFASAMCI/SAMICE". Tí sa vyznačujú značnou dávkou opovrhnutia nad človekom, ktorý ich obsluhuje. Najradšej by mu nechali iba podržať kabelku, alebo psa. Tí sú zo všetkých skupín najhorší, pretože si myslia, že za 5€ im má človek vylízať ....ehmm.. topánky. Nakoniec pohodia hlavou, hodia posledný pohŕdavý kukuč a odídu. :D

Aj napriek všetkým týmto situáciám si myslím, že práca obchodníka je super. Hlavne vtedy, ak ste extrovert ako ja. Takže všetkým kolegom a kolegyniam v ktoromkoľvek obchode prajem len tých "bezproblémových" zákazníkov aj keď je skôr pravidlom, že už zajtra ich navštívia tí bezproblémoví s problémami. Problémy sú ale na to, aby sa riešili. ;)  

"Ak bude tvoje odhodlanie dostatočne veľké, nikdy ťa nepostihne neúspech!" (Og Mandino)

Good LUCK! ;)

8. Pravý Slovenský horor..... ako od mamičky

Poznáš ten pocit, keď si sa tešil z toho, že budeš mať po škole, nájdeš si bohovskú prácu za veľké prachy a budeš si žiť svoj vysnívaný život? Všetko sa mení v momente, keď tvoj bezstarostný život opantá strach! Pracovné portály sľubujú, no ty máš byť mladý, výkonný, inovatívny a časovo flexibilný bez záväzkov s minimálne dvadsať ročnou praxou. Tak najprv vezmeš prácu, v ktorej sú ochotní ťa zaučiť a šúchaš nohami za päťsto eur. Prvé tri mesiace predsa nemôžeš vyskakovať! Vždy si sa chcel osamostatniť, tak si nájdeš nejaký uslintaný podnájom, ktorý si pamätá ešte "Ferenc Jožka" a zdieľaš ho s piatimi ľuďmi v izbe bez okna za takmer dve stovky. Ja viem, znie to hrozne, ale nie dostatočne na to, aby si majiteľ bytu nedal na chodbu kameru, čo ak...by sa mu tam udomácnila nejaká potvora (v podobe tvojej priateľky), samozrejme okrem nájomníkov. Ak by to mal byť ozajstný horor, nesmiem zabudnúť na to, že vždy si môžeš zobrať hypo a žiť na dlh minimálne tridsať rokov. To ešte predsa nemá žiaden hrozný scenár, tak poďme na to! Vezmeš si hypo, ako každý správny Slovák, ktorý platí obrovské dane za všetko, čo ti len na um zíde, za srbský plat a tvoji rodičia sa za prácou nasťahujú k tebe. Aaaach, kde je ten luxusný život, keď ti mamička varievala a prala? No predsa u TEBA doma. Najlepšie na tom ale nie sú mamičkine parené buchty, ale tie jej "rady" čo a ako. Veď to určite poznáš. Máš 23, vlastný byt, (teda bankin byt), rodičov na krku a k tomu súrodencov, čo vždy všetko vedia najlepšie a rodičov obhajujú, lebo s nimi nežijú už pekných pár rokov. K tomu tie reči, kúp si sem hento, kúp si tam tamto... a rozprávka je na svete. Pravý horor začína až vtedy, keď sa rozhodneš odísť z práce, pretože si zistil, že to, čo si študoval a prístup majiteľov ťa ale absolútne nebavia. Ak máš dosť pichania sa do zadnej oblasti zákazníkom, je tvoj osud spečatený. Nastáva chvíľa, kedy si kladieš otázku, ako z toho kruhu von? Je to hotová veda. Otázka za milión teda vyvstáva:

Odídeš z práce, keď musíš platiť hypotéku, pričom v tvojom byte bývajú tvoji rodičia, takže do prenájmu sa dať nedá?... ibaže by....ale radšej nič....

Na jednej stane sa chceš zbaviť rodičov a začať žiť svoj vlastný život, aj keď s chybami, ale svoj. Na strane druhej, nechceš aby platili nájom, pretože sú to tvoji rodičia a celý život sa o teba starali a pomáhali ti, za čo si im veľmi vďačný, aj keď oni si to o tebe nemyslia..............Veľké plus je tá ich "podpora": všade je to tak, každý musí chodiť do práce, ja robím tridsať rokov a nemám plat ako ty, čo bude s nami, viem, už sa nevieš dočkať kedy odídeme domov.......mal si si dokončiť vysokú, nechoď do zahraničia, ja som tiež nikde nebola.....niet nad rodinnú pohodu plnú komentárov, týkajúcich sa tvojho bláznovstva, pretože si nechceš kúpiť cyklaménový záves, pretože u teba prespáva frajerka, pretože si nikdy po sebe nič neupraceš, pretože nikdy nič nerobíš (veď v 46m2 dvojizbáku máš na to kopec priestoru, ak si chceš navariť, no matka stojí v kuchyni celý deň), pretože už neznášaš tie kecy, odkedy prídeš z práce, pokým nejdeš spať. A zlovestné spojenectvo rodičov so staršou sestrou ( ktorá je u teba v byte každý druhý deň s uvrešťaným škôlkarom), keď ti všetci traja diktujú čo máš robiť, kedy a ako a popritom ti synovec vkuse opisuje svojho nového transformera.

Jasné, občas sa ti deň vydarí, ale len v prípade, že sa nenachádzaš vo vlastnom byte aspoň dvadsaťštyri hodín vkuse.

Zdá sa ti to ako nekonečný začarovaný kruh. Ráno vstať do práce, prežiť celý deň pod dohľadom, prísť domov a počúvať "kázne" na tému: čo tvoj život?, na chvíľu si niekam prevetrať hlavu a ísť spať, lebo ráno ťa čaká ďalší skvelý deň. A potom vraj: "mysli pozitívne". Jediné pozitívum bude, keď sa zobudím a zistím, že to bol len strašný psycho-sen.

Počkať! Zvoní budík! 

Ale sen to nebol! 

7. Po diaľnici beží kôň, chceš mať voľnosť ako on....LEN POMALY!

Keďže som spomínala, že som začala cestovať do práce, tak mám ďalšiu skvelú novinku. Tentoraz sa týka slovenských cestárov. Vždy si totiž vedia nájsť ten najlepší čas a miesto na opravu, ktorá väčšinou trvá dobrých 30 dní. Cesty 1. a 2. triedy zvyknú opravovať tak, že najprv dajú na "miesto činu" výstražnú značku. To trvá zvyčajne niekoľko dní. Potom sa začne čosi diať, to znamená, že sa tam tí cestári prechádzajú a tvária sa, že už začínajú tvrdo makať. To znova trvá niekoľko dní, až sa pustia do samotnej práce. Cesta opravená, značka ostáva! Jazdite si 20-tkou pokojne aj 2 mesiace. Ale čo ma naštvalo najnovšie je to, že oni presne vedia, kedy majú začať niečo opravovať. V najväčšej dopravnej špičke, počas pracovných dní. Tak si v pohode sedím v buse a tu zrazu, keď sa pripájame na diaľnicu, vyzerá to skôr ako parkovisko kamiónov, než ako rýchlostná cesta. Jedinú rýchlosť, ktorú tam dokážeš zaradiť je jednotka, poprípade dvojka - rovnako ako sú oceňované naše cesty. Keď sa šoférovi podarilo obehnúť všetky kamióny, konečne sme sa "pohli". 

Našťastie som to tentoraz stihla do práce, ale minule som mala fakt na mále. Išla som autom a niekoľko km pred BA som videla kolóny. Vravím si, IC GONA BI OUKEJ ( https://www.youtube.com/watch?v=P9-4xHVc7uk ), ale nebolo. Keď som obehla fúru kamiónov, zistila som, že tunel Sitina je priebežne uzatváraný. Samozrejme v dopravnom servise vždy všetko vedia, až keď je neskoro. Tak som sa "prepchala" na odbočovací pás smerom na Patrónku, keď zrazu otvorili tunel. Pomyslela som si: "skvelé, to sa stáva iba mne". Vyšla som na cestu a tam bola ešte väčšia kolóna, ktorá siahala až ďaleko, ďaleko smerom do mesta. Tak, že fajn, budem sa usmievať na tých švihnutých šoférov, ktorí si myslia, že keď sa zaradia bez smerovky, že si to máš akože aj všimnúť. Trčala v zápche, počúvala lekcie nemčiny, /ešte keby som rozumela o čom točia/ a sledovala hodinky. O desiatej som predsa mala byť v práci. Keď som si však už na poslednom semafóre uvedomila, že to asi nestihnem /z Patrónky do Avionu z 9:58 do 10:00, cca pol hodinky cesty/, tak som sa rozhodla napísať manažérovi s pokojom Angličana. Až na poslednom semafóre som sa totiž dozvedela, že cestári tam opravujú cestu a prejazdný bol len jeden pruh z troch. On mi však úplne nepríčetne odpovedal, že to je niečo nehorázne. 

Ako by to, že som tri štvrte hodiny sedela v aute bez pohybu bolo nejako HORÁZNE! :D

Ale keďže mám rada šťastné konce, prevádzku za mňa otvoril kolega a povedal, že je fajn, že som neišla cez Prístavný most, pretože tam bola havária. Typický BA šoféri, trošku zaprší, zasneží a už nevedia šoférovať. 

A to všetko kvôli cestárom, ktorí pracujú v čase najväčších špičiek. Česť výnimkám, ktorí nepracujú vôbec. :D

6. Mestská dopravná hromada

Pred nedávnom sa začala moja nová životná kapitola. Keby som vedela, čo to bude, asi radšej ostanem stagnovať. Našla som si novú prácu a teraz musím cestovať. Na tom by nebolo nič hrozného, keby boli aspoň tí ľudia normálni. Každé ránko, keď vysmiata nastupujem do autobusu a po zaplatení si hľadám miesto na sedenie, zdá sa, že to bude vážne ťažké. Nie preto, že mám 150 kíl a moja riť sa nezmestí na jedno sedadlo, nie to na dve, ale preto, že väčšina ľudí, ktorí nastúpili predo mnou obsadila miesta tak nejak, na nervy. Čo to znamená? Že každý si posadal nie k oknu, ale k uličke, aby si vedľa nich nikto nesadol a mali to privilégium rozvaľovať svoj zadok na jednom sedadle, a ich tašku na tom druhom. Čo tam po ostatných ľuďoch, ktorí si zaplatili rovnaký lístok, ale mali tú smolu, že ráno raňajkovali, alebo robili nejakú inú zbytočnú činnosť a neutekali na stanicu pol hodiny pred odjazdom autobusu? Samozrejme, nájdu sa aj takí jedinci, ktorí sa predbehnú. Takže ja si vždy hľadám miesto vzadu, a keď si niekto sedí ako kráľ s milučkým úsmevom a "vražedným kukučom" mu poviem, nech sa posunie! V poslednej dobe sa mi ale stáva, že na môj ranný spoj chodí aj nejaký exot, ktorý si fúka nos ako motorová píla. Snáď si tie fúkacie rituály aj stopuje, pretože je ho počuť takmer pravidelne. Minule som mala pocit, že už aj šofér dupol na plyn, len aby ten exot čím skôr vystúpil. Potom nastáva fáza, kedy prestupujem na MHD a tam to nie je o nič lepšie. Neviem čím to je, ale všetci stoja pri dverách a neposunú sa ďalej do autobusu ani za 10€, ako keby sa chystali vyskočiť za jazdy. Občas sa im nečudujem, ale nemyslím, žeby vyskočili dobrovoľne, skôr by to bolo vyvalením dverí, na ktoré sa všetci tak lepia. Nastúpim a ďalej ma nepustia, takže na ďalšej zastávke sa modlím, aby nikto nenastupoval, ani nevystupoval. Ako naschvál príde skupinka detí, alebo dôchodcovia, ktorí potrebujú veľa miesta. Tak tam stojím na jednej nohe ako bocian a držím sa oboma rukami na oboch stranách dverí. Snažím sa udržať rovnováhu. S takýmto skillom už môžem byť aj majstrer Zen. A na záver, čerešnička na torte. Prichádza výstup. Tak sa prederiem cez pár deciek, a zrazu letíííím von otvorenými dverami. Potkla som sa o notebook položený na zemi. S tichým pi*ungom si povzdychnem, a potom si pozitívne poviem: 

"Aspoň som si nerozbila hubu." :)

5. Na čo sú nám smerovky

Tak! Zas som ostala pekne nasr...ehm, nahnevaná. Skús hádať, prečo? V pohodke si brázdim slovenské diaľnice, a tu zrazu, nejaké indivíduum sa ma rozhodne predbiehať.  Nechápem na čo aj, keď sa rútim podľa predpisov 133 km/h. Prečo 133? Pretože som si všimla, že radary na môj tachometer reagujú minimálne o 2-4 km/h menej, ako mi ukazuje palubný pc. Heh, takto nenápadne klamem systém. Som to ja ale rebel, čo povieš? :D Takže nechápem, prečo by sa mal niekto tak ponáhľať, keď moja Nezábudka (tyrkysovo-modrý Citrón) sa na viac nezmôže. Keď ma už ten "divoch" na passate horko-ťažko obehne, milujem, ako sa ide hneď radiť asi tak 5 metrov predo mňa, hlavne za dažďa, jasnéé, nech tá voda dôkladne umyje muškovú kapotu a BEZ smerovky. Úžasné, tlieskam ti, ty ...nemám slušného slova. Už ma obehol, a zrazu začne spomaľovať. Geniálny plán. Neriešim. Až ho obehnem a stratím sa mu z dohľadu, vôjdem konečne do mesta a na najbližšom semafore, hádaj čo? No predsa divoch s passatom! Zaradí sa do vedľajšieho pruhu a keď naskočí zelená, vyštartuje ako nadržaný býk. Len aby ma obehol, a potom sa začne nečakane cez dva pruhy radiť doprava, alebo doľava, samozrejme pred tebou a samozrejme BEZ smerovky. Nemám tušenia o čo mu ide, len dupnem na brzdu a najradšej by som ho vytrúbila. Konečne odbočí a ja si môžem aspoň na chvíľu vydýchnuť. Pridám zvuk v autorádiu a tvárim sa, že som v pohode. Kde sa vzal, tu sa vzal, ďalší divoch sa odviazal. Kto jazdí v Bratislave, určite mu nie je cudzie predbiehanie z ľavej, či dokonca pravej strany, pretože sa nejaký dedko rozhodol prevetrať tátoša v ľavom pruhu. Všetko sa to deje v autách, ktorým pravdepodobne niekto cez noc vymontoval smerovky, alebo ešte horšie, smerovky oželeli a namiesto nich si kúpili podložky pod nohy. 

Ale keď už niekto tie svoje poriadne využíva, je to šofér, ktorý keď stojí na semafore, nechá ich zapnuté hoci aj desať minút, hlavne v noci, aby ti to svetlo vypálilo oči.

Takže zhrniem to. Používané smerovky sú na robenie zlosti a nepoužívané na spôsobovanie infarktových stavov, v podobe nohy na brzde zakaždým, keď sa niekto rozhodne ZRAZU odbočiť. 

Smerovkám zdar! A veľa najazdených kilometrov, bez vypálených smerovkových poistiek. 

4. Deti, dietky, detičky..... a súrodenci

Predstav si to maličké klbko, ktoré priniesla tvoja sestra z pôrodnice. Maličké zlatko, ktoré teší celú rodinu, ale keď je hladná, radšej si daj do uší štuple. Všetci vrátane teba sú z nej namäkko, prečo by aj nie, keď je vlasatá, voňavučká, (ako len deti dokážu voňať), keď práve nespí, tak aj usmievavá. Tieto deti sú najkrajšie. Prečo? Pretože ešte nevedia odvrávať. Samozrejme, krásne a prenádherné sú najmä vtedy, ak nie sú tvoje vlastné a ty sa na nich chodíš len pozerať, prípadne sa pohrať. Možno by nebol zlý nápad urobiť si požičovňu detí. Prídeš, pohráš sa, pomojkáš, s väčšími aj pokecáš, a keď nastane chyba v programe- rozumej: plná plienka, hladné bruško, dogrcané body, pekne krásne vrátiš svojho miláčika rodičom. Čo si urobili, nech si aj opatrujú. 

Klbko šťastia však starším súrodencom šťastie neprináša. Väčšinou sa začína žiarlivosť a potom to celý život pretrváva v podobe bitiek, škriepok a hádok. 

Ja som mala šťastie, že som najmladšia, ale nenechala som si skákať po hlave, to sa predsa nebude tolerovať! Síce som utŕžila vykrútenie pravej ruky- preto ich mam obe ľavé, takmer vypichnutie oka a rozflákanú bradu, (jazvy sú vraj sexy) prežila som. A ešte som všetkých mohla besztrestne biť. Malý bonus za to, že na vás rodičia po dvoch deťoch a vo vyššom veku už nemjú nervy. Navyše, keď starší súrodenci odídu z domu, ste pánom vesmíru vy. Ale najväčšou výhodou mať súrodencov je, že keď niečo pokazíte, pokojne to môžete hodiť na nich. :D ... Spomínam si, ako moja sestra- technický antitalent a kazisvet pokazila hriankovač. Bolo to iba raz, ale odvtedy, všetko čo sa "pokazilo samo" išlo na jej triko. Blbé, nie? :D 

Inak, ja som bola anjelik O:-) s čertom 3:-) v duši. 

P.S. Deti moje osprostené, zo mňa si príklad neberte! 

3. Papanica- kakanica

Najčerstvejšie správy zo slovenských gastronomických (problémov) ehmm,... podnikov, ktoré sú čerstvejšie, ako ten šalát, čo si pred chvíľou jedol.

Určite každý z nás pozná ten pocit, keď sa chceš dobre najesť v čase obednej prestávky u svojho milovaného zamestnávateľa. Okej, nebudem to preháňať, slovné spojenie "dobre sa najesť" sa v slovenskej gastronómii dá označiť za nonsens.

S obdivom sledujem niektoré kolegyne, a vzdávam hold ľudom, ktorí si dajú tú námahu a po práci si ešte aj navaria.

Pre nás, bežných smrteľníkov - povedzme si na rovinu- lenivcov, je to nesplniteľná úloha. Navyše, ak máš po práci iné priority ako varenie, napríklad ísť s kamošmi na pivo, alebo na pizzu, čo rozhodne nepridá na kráse ani tvojej postave, ani tvojej peňaženke.

Poväčšine si myslím, že sme predsa len normálni ľudia, my lenivci, a skôr je to o tom, že žijeme sami a pre jedného sa predsa neoplatí variť, pretože odmietame jesť štyri dni to isté. V opačnom prípade žiješ s rodičmi, ale prečo by si preboha mal jesť "segedín", bryndzové halušky, langoše a šišky, keď chceš byť predsa štíhly a teraz to už nie je v móde? Teraz fičia rôzne bezcukrové, bezmúčne, bezkorenené, bezmäsité, bezvaječné, bezmliečne a neviem aké všetky "BEZ" potraviny.

Určite sú všetky také chutné a "BEST".

Vrátim sa ale k téme slovenskej gastronómie, pretože keď sa chceš najesť, buď si objednáš donášku, alebo konečne zdvihneš zadok zo stoličky a pôjdeš sa prejsť. Predsa trocha čerstvého vzduchu nikdy neuškodí, aj keď je vonku príjemných 35°C v tieni. Beriem to z tej lepšej stránky, že aspoň nemusím v práci sedieť o pol hodiny dlhšie.

Keď sa konečne dotrepeš do nejakej "vychytenej reštiky", (mimochodom cesta tam a späť ti zaberie asi 15 minút, ak máš šťastie) a počúvaš rady skúsených dietológov- jedzte pomaly a každé sústo prežujte aspoň 100x, dáš si to skvelé menu za "tri paďesát" a si rád, ak je to aspoň slané a teplé. Ja si väčšinou popálim jazyk hneď na polievke, aspoň potom necítim ostatné ingrediencie môjho obľúbeného jedla. V našich podnikoch sa totiž nikdy neviem rozhodnúť, ktoré je moje obľúbené jedlo, či kuracie prsia so syrovou omáčkou a ryžou, alebo kuracie prsia na nejaký záhadný spôsob pomenovaný podľa krajinnej oblasti, v ktorej sa nachádzaš+ ryža. O dezerte sa ti môže snívať, ale po chuti obedového menu, môžeš byť rád, že naň nemáš chuť. 

Česť výnimkám v slovenskej gastronómii, dá sa to uvariť aj lepšie, lenže namiesto žalúdka ťa bude bolieť peňaženka.

Prajem dobrú chuť! ;)

2. Ach tie horúčavy...

Určite poznáš ten pocit, keď si len tak hovieš ako hovnivál na gauči a keď vstaneš, je tam po tebe obrovský fľak, ako keby nejaký vorvaň vystúpil na breh. Presne toto a mnohé iné trapasy som zažívala toto leto, keď boli tie najväčšie horúčavy. Ráno vstaneš, že sa naješ a osprchuješ, lenže už keď sa obliekaš, na face ti vystúpi pot. Neznášam, keď sa mi potí horná pera. Snáď sa dám nahovoriť na ten botox. Ideš z bytu, kde je horúco a nedá sa to vyvetrať a naslastnejší pocit začína pri otvorení šoférových dvier. Ovalí ťa také dusno, žeby sa nemusela hanbiť ani najhorúčejšia suchá sauna. Keďže meškáš do práce ako vždy, aspoň ja to tak mám, tak snáď ani nevetráš a sadáš si do tej pojazdnej mučiarne. Čo je oproti horúcemu autu nejaká sopka, tsss, tam si predsa nesadáš. Pri troche šťastia pomôže otvoriť okná a nedostať prievan, alebo zapnúť klímu a nedostať prinajmenšom nádchu. Napokon, keď si prežil všetky tie nástrahy na ceste, nemyslím tým len srnky pri krajnici diaľnice, ale aj rôzne iné zvery, za volantmi áut, dostaneš sa z bodu A do bodu B. Vystupuješ s mokrým zadkom, pričom dúfaš, že to nikto nevidí. Aspoň tie moderné budovy majú nejaký chladiaci systém, takže sa najbližších jedenásť hodín nemusíš pariť. Po práci zas sadneš do horúceho auta, máš jediné šťastie, že je uz večer a ten hlúpy oskar konečne zaliezol buvinkať. Premávaš sa horúcimi ulicami a snažíš sa vetraním utiecť tomu teplu. Keď nakoniec dorazíš domov, bez srniek a jeleňov na prednej kapote, si rád. Si veľmi rád, že si ešte v skúšobnej dobe a kedykoľvek môžes z tohto pekla vypadnúť. ....

Až na to, že na krku máš hypotéku a pod krkom nôž v podobe slovenského štátu...Welcome to Slovakia... (tak si nakoniec dáš len vychladené pivko a čakáš na pozitívnu správu od Iľka) 

Začnem zhurta

1. Chlapom

Nebudem ti vysvetľovať, prečo ženy na otázku: "čo ti je?" odpovedajú: "NIČ". ..

Waau, to bol blesk, ešte aj nebo sa hnevá, že ti to nechcem vysvetliť. Takže nebudem až taká zlá a aby som sa vrátila k pointe, keď ti povie žena NIČ, je to jasné NIEČO, lenže čo? Na to sa pýtaj svojej starej. Ja predsa nie som veštica, ale väčšinou NIČ znamená VŠETKO! A to si zapamätaj. Či si už zabudol vyniesť kôš, alebo jej prisnieť kvety, lebo kolegyňa z práce dostala nádhernú kyticu. .... Čo ti poviem, to sme my, ženy. Aj ja som žena, takže nabudúce, keď si prídeš prečítať moje duševné výlevy, mohol by si aspoň po sebe umyť riad.

A ak sa sem náhodou zatúlala nejaká žena, neviem ako sa to mohlo stať, veď predsa píšem duchaplné kecy pre ich partnerov, tak nehnevaj sa, že som ťa nazvala "stará". Iste si chápavá a vnímavá duša a nebudeš mi to mať dlho za zlé. Ehmm, až na to NIČ, to je prisámbohu pravda. Sama to občas používam a potom sa rozčuľujem, že sa ďalej nepýta, čo sa stalo. No má toto nejakú logiku? Asi nie, nakoniec ako väčšina žensko-mužských hádok. Takže, keď sa tvoj macík najbližšie opýta, čo sa stalo, ukáž mu tú kopu okolo koša, alebo nádhernú kyticu, čo dostala poslušná kolegyňa. A nenápadne, podotýkam "nenápadne" (určite okato-chlapi sú tvory nechápavé) mu to vysvetli.

Problem solved. ;)

pozn. autorky: všetky kecy sú vymyslené, ironické, sarkastické, hnusné a povzbudzujúce zároveň